"It is kind of Funny story"
Asi pred pol rokom. Bol len obyčajný deň,všetko prebiehalo ako zvyčajne.Ja som prišla domov zo školy,mama a otec z práce domov.Nečakaný zvrat však nastal,ked sme navečer,ako to robievame každý jeden večer,sadli ja s mamou a ockom za stôl a pustili sme sa do očakávanej večere.Rozprávali sme sa o bežných veciach zo školy alebo z práce.No vtom nás s mamou ocko prekvapil tak trochu nečakanou správou.Teda nečakaná bola len pre mňa.Ocko vravel,že dostal z práce ponuku pracovať vo veľmi dobrej pracovnej pozícii. Všetci sme sa s radostnej noviny tešili.No ja som možno predsa len trošku v ockom hlase vytušila akýsi háčik.A nemýlila som sa.Ocko nám oznámil,že slúbená práca a pripomenul že ide o prácu,ktorá sa neodmieta,že jeho pracovné stredisko sídli v centre Londýna.Londýna! Tej noci v našom dome zavládla dilema. Ocko sa pevne rozhodoval,avšak s našou výdatnou pomocou to mal možno ľahšie,bola tu ešte jedna otázka nad mamou. Kto by sa staral o strýka a strynú? Na druhý deň,nám spoločne ocko oznámil,že sa rozhodol. Ocko odchádza do Londýna sám a bude tak hodný čas žiť.Bude nás síce navštevovať,no my s mamou sme vedeli,že predsa len také jednoduché to nebude.Ja som sa so smútkom zmierila s "rozsudkom",ktorý nám ponúkol ocko,no netušila som ešte kam ma osud zavedie.V ten deň sa so mnou stalo neičo nečakané.Už od samého ráno som mala divný pocit,akoby predo mnou stálo tisíc otáznikov čo robiť. Počkať! Londýn! Môj sen!Čo tu ja vlastne ešte robím? Aj takého otázky mi celý deň behali po mozgu. A potom som dospela k ráznemu no nie veľmi premyslenému názoru.Chcem ísť s ockom do Lonýna.Prečo? Pretože som tam vždy túžila ísť a myšlienky že tam môžem stráviť kúsok môjho života mi pripadala veľmi odhodlane a predsalen som človek,ktorý rád riskuje,no nenesie následky takže bonus! :-) Oznámila som to ockovi a dlho sa o tom s mamou rozprávali a nakoniec ma pustistili,s tým že mama tu zostane a bude sa starať o starých rodičov a bude nás samozrejme v pravidelných intervaloch navšetvovať :) Boli to ťažké zmeny,ktoré som musela obsolvovať,ale môžem len povedať že tá námaha za to stála.Prišla som do Londýna ako do nového sveta a udivene som sa kochala krásami tohto nádherného mesta.A to vskutku každý deň.Chodila som do známejšej Londýnskej školy,kde som musela absolvovať ešte 2 roky aby so mohla ísť študovať dalej.Boli tam študenti rôznych pováh či už klasický americký bifľoši,ale aj priemerný študenti zaujatý vlastným svetom ako som ja.Taktiež sa našli aj Rich Girls,ktoré nešetrili make-upom ale to nebola moja starosť napokon ani šálka môjho čaju.Všetko prebiehalo v pohode a dokonca ani tie chvílky bez mamy mi nepripadali také smutné ked som sa priamo z mojej izby kochala prekrásne osvietenými londýnskymi uličkami.Jedno ráno mi ocko oznámil že v Sobotu mí ísť pracovne do Wolverhamptonu,mestečka obdaleč Londýmu.ja,kedže som ešte nemala vytvorenú priateľskú armádu ani v škole ani nikde inde,rozhodla som sa cestovať s ním,predsa len výlet mi len a len prospeje.Vo Wolverhamptone boli samí "dôležitý" ľudia s kravatou podobný môjmu ockovi a s rovnakým zameraním pracovnej činnosti.Stretli sa so zámerom diskusie o makretingových ťahoch na obchody alebo niečo podobné.Povedala som si,fajn toto nieje nič pre mňa a tak som sa veľducho vyparila spod vysokej budovy a našla som skvelú cestu pri typických Londýnskych domčekoch obrastenými rôznymi farebnými kvetmi pripomínajúci jarnú lúku kvetov.Bola som tam ako v raji a napísala som SMS ockovi že sa v týchto uličkám čo-ten čas zrdžím a preskúmam toho zaujímavé mestečko.Popri domčeku s ružovou okenicou som zastala a obdivovala šarm toho domčeku s modro fialovými kvetmi.Nedaleko domčeku som objavili osamotenú lavičku,kde bol pekný výhľad na okolité záhradky Wolverhamptonu.Stmievalo sa ,ale vedela som ,že sa ocko zdrží a že pre mňa potom príde autom kedže to nebolo daleko od jeho budovy.Ako som udivene hľadela nad strechu plnú červeno pižmových škridlíc v tvare perníka oproti mne,neznámim hlasom sa mi prihovoril akýsi chlapec."Ahoj.Nie je ti zima?" povedal neznámi chlapec.No pravdu povediac ako sa zvečerilo tak sa aj razantne ochladilo a ja som mala na sebe len jarný bledo-ružový svetrík a nedbala som až tak na typické Londýnske počasie,aj ked to bol jeden z hlavných faktov."Ahoj!Trošku ale je to v pohode,netráp sa tým.A dakujem za opýtanie" vrúcne som sa usmiala plnými kútikmi úst."Ty asi nevieš kto som,však?" opýtal sa a ja som evidentne takúto otázku nečakala."Nie.Mala by som?" spýtala som sa nechápavo.Počkať! Nie je to jeden z tej chlapčenskej skupiny,ktorú stále dievčatá v škole ospevujú? Louis?
"No ja som len rád že nevieš.Takéto správanie ma u dievčat ako ty dosť prekvapuje.Iné by tu takto v pokoji nesedeli.Teda väčšina.Ja som zo známejšej chlapčenskej skupiny One Direction.Možno ti to niečo hovorí a možno nič.Som Liam Payne,teším ma. A ty si?"povedal nežne a tak trochu zvodne.Tak som teda mala pravdu.Dočerta tak to ma podrž." Ahaaa.No prepáč,ale ja som nevedela že mám teraz vyťahovať foťáky a pýtať podpisy.Som si istá,že toho máš až priveľa. V skutočnosti nie som až tak otravná aj keby som ťa poznala.O One Direction som už počula,spievate fakt skvele.Liam.Krásne meno.Ja som Lenka.Nie som odtiaľto."povedala som aby to znelo čo najmenej urážlivo." Som rád a rád ťa spoznávam ,Lenka." povedal jemne." Tak to ma prekvapuje.Nevedela som že úspešný chlapci ako ty sa rozprávajú s normálnymi dievčatmi sediacimi uprostred uličky z domami,ako som ja." povedala som od srdca."Ako vieš ,že si normálna? Ja ťa za takú neberiem.Si krásna.Teda sorry...ja..."povedal milo až trošku zmätane pozerajúc sa mi tak rozkošne priamo do očí.Usmiala som sa čo najkrajšie ako sa len dalo."Prepáč ale ja a krásna? Tie slová nejde dokopy.Čo tak Liam a rozkošný? To mi sedí okveľa viac." povedala som otvorene a čakala nervozne na jeho reakciu."To mi sedí rovnako skvele ako veta " Chceš sa so mnou prejsť?A inak dakujem za krásny kompliment" povedal akoby to bral ako otázku,čo bol zrejme zámer."Nemáš zač a ak tá veta čo si práve vyslovil bola braná ako otázka pre mňa,moja odpoved je áno.Ano,ak mi už nepovieš že som krásna.Iba pre dnešok,teda ak ..." zasekla som sa."Tak fajn.Dnes ti už nepoviem,že si krásna,pretože si nádherná!A nabudúce,ak nejaké bude...možno...a nechcem počuť,že nie pretože odídem.Nie,to bol vtip,inak by som to sakra ľutovaľ" usmial sa čo najpriateľskejšie a vizeral ako malá opička Juddy,snažiaca sa od svojho pána dostať pochúťku."Komplimentov bolo už nadnes dosť nemyslíš?Podme sa radšej prejsť.A inak podmienky prechádzky kladiem ja.Neboj sa,mám to premyslené" povedala som ked zbadal môj poručnícky výraz v tvári a moje ukľudnenie ho snád presvedčilo."Nepovedala si to preto,aby si ma mohla odvliecť preč a predať za výkupné,však? Tvoje ukľudnenie totiž neznelo ako presvedčenie" lišiacky sa usmial čo so mala vnímať ako pokušenie.
The end of part 1
By Bells*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára